Kde bolo, tam bolo, bolo raz…
Na Zemi krásnej, kedysi aj milovanej, kolísky našej, predkami uchovanej, zrostopašnel sa ľud voľajako, nerozoznal už on, čo patrí sa človeku. Spyšnel človek, spyšneli národy Zeme, nevedeli rozoznať, čo z dobrého a čo zo zlého je.
Zle, nedobre sa oni ku živiteľke svojej, Matičke Zemi dlho správali, lesy kynožili, polia kadejakými barabizňami zastavali, kde to buchotať, rachotiť, dymiť a všelijako inak smradiť počalo. No to ešte nie všetko bolo, na chrbát Zeme i ďalšie stavania naložili, pyšné sklepenia, pre obchod i zábavu slúžiace, mnohé pod umelé slnká i umelé nebo sa kloniace.
I zabudli väčšinou odkiaľ vzali sa tu, falošné modly im zraky zastreli. I cez ten trblietavý lesk do šírav rodných, nebeských, nedovideli, už skutočnú nádheru opomenuli.
Jeden pri lopote za zárobkom dobrým, ktorým sa svojich, rodinu, ženu, dietky hmotným dostatkom zabezpečiť úfal, druhý na poli niekdajšom s pohárom v ruke jednej umelým, s dymovnicou v ruke druhej, spolu s kumpánmi po mládencoch na tom poli za loptou pobehujúcimi pokrikujúc, tretí na pláži, či bazéne polihujúc, zabudli všetci.
A kto spomenul si, pri srdci, bolo mu divno. Čo sa to len ľudu úbohému porobilo. Od svitu do mrku sa naháňa len, alebo „obrazu“ slúži.
Nepomáhalo nič, kde tu zeme pokrývka horela, kde tu voda vzdula sa, kde tu víchor burácal, kde tu pôda pod nohami triasla sa. Ba i k tomu došlo, že i vzduch otráveným dychom zachvel sa.
Zrazu ustal ruch, spustli továrne, centrá obchodné i športu a zábavy arény slovutné, osireli pláže, bazény i gondoly…
A človek hľadí a nevidí, počúva a nepočuje, pociťuje a necíti.
Čo ešte prísť na nás má? Čoho ešte treba ti tvore pyšný, by uvidel, uslyšal i ucítil si?
Či na to si človek na svete, by bez cieľa vyššieho, bez pohľadu do domova pravého, tu pobýval si len?
Nie a ešte raz, nie!
To len prízrak Fata Morgany ti zraky kalí.
Bdej a modli sa, bys uvidel cestu, tú k sebe podstati, ducha hodnote, čo človeka človekom robí.
By konal si dobro, pre samé Dobro.
A. L.